Pôvodne ste pracovali v oblasti ľudských zdrojov, ako ste sa dostali k cvičeniu detí?

Myšlienka založiť športový klub Benitim vznikla pred 12 rokmi. Mňa a moju kamarátku Danu Becovú inšpirovali naše deti, ktoré si v tom čase hľadali vhodný šport. Je jasné, že deti sa majú hýbať a športovať, o tom nemusíme debatovať. Ja však mám dvoch synov, ktorí sú úplne rozdielne typy športovcov. Starší syn je typ vrcholového športovca, keď si vyberie šport, tak dokáže ísť v nastavenom režime, nepoľaviť, zvláda náročné, intenzívne a monotónne tréningy, kde sa opakovane driluje to isté. Lenže mladšiemu synovi takýto systém nevyhovoval. Dlho hľadal šport, ktorý by ho uspokojoval, behali sme z krúžku na krúžok, z jedného športového klubu do druhého, ale nič mu nevyhovovalo.

Archív HN

​Tiež som si tým prešla s najstarším synom, ale brala som to tak, že to skrátka patrí k procesu „hľadania“ vhodnej pohybovej aktivity.

Áno, patrí, ale nemuselo by. Nie každý na to má čas, prostriedky a odhodlanie. Väčšina rodičov deti na krúžky vozí, to znamená, že to ide na úkor ich voľného času, ktorého počas pracovného týždňa nemajú veľa. Ja som sa so svojím mladším synom dosť natrápila. Raz sa mu nepáčil šport, potom sa mu nepáčil tréner alebo mu nevyhovoval tréning, lebo bol monotónny, prípadne stál v rade... Na jednej strane som chcela, aby syn športoval, na druhej strane ma prekvapilo, že je to s ním také komplikované. A tak som si popri tom behaní z klubu do klubu začala všímať, ako tréningy prebiehajú a ako tréneri pracujú s deťmi.

Peter Mayer

​

A čo ste si všimli?

Hoci som bola laik, videla som, že niektorí tréneri absolútne nevedia pracovať s deťmi. Kričia po nich, niekedy to zachádzalo až do posmeškov, nepochvália ich, nemotivujú, venujú sa tým, ktorí sú dobrí, ale ostatných nechávajú bokom... Pochopila som, že takto fungujú profi kluby – sú zamerané na výsledky, lebo od toho sa odvíja ich financovanie. Tiež ma zarážal fakt,

že do niektorých klubov robia výber, teda že daný šport nie je určený pre každého, kto má chuť športovať, ale len pre tých, ktorí spĺňajú kritériá. Sedela som na lavičke, pozerala som sa na ostatných rodičov, ktorí prechádzajú tým istým a pýtala som sa sama seba, prečo to vlastne absolvujem? Nedalo by sa to celé vymyslieť nejako inak? Prečo neprídu tréneri do školy a nespravia kvalitný tréning tam? Prečo si dieťa nemôže vyskúšať rôzne pohybové aktivity na jednom mieste a vybrať si takú, ktorá mu najviac vyhovuje? A tieto dva piliere – tréneri do škôl a viaceré športy – sa stali základom toho, že sme vybudovali športový klub, ktorý prináša pohybové aktivity priamo do škôlok a základných škôl. Pridali sme k tomu ešte tretí dôležitý pilier – deti musí športovanie baviť, tréning má byť hravý, dynamický a zábavný.

Môj najstarší syn skúsil hádzanú, lebo tam šli kamaráti, potom florbal, potom tenis, pri ktorom nejaký čas zostal, a najnovšie ho baví karate. Mali by deti striedať športy a hľadať sa?

Mali. Dokonca si myslím, že je to nevyhnutné. Rodičov to až tak neteší, lebo zaplatia krúžok na polroka dopredu, ale po mesiaci im dieťa povie, že už tam nechce chodiť. Nehovoriac o tom, že sú športy, pri ktorých treba investovať do výstroja, ktorý potom leží doma v kúte. Žia...