Prečo vám všetci v rodine hovoria Hanka, keď sa voláte Jana?

Rodičia mi dali meno po babičke, ktorú som nikdy nepoznala, pretože rovnako ako dedko zomrela ešte pred mojím narodením. Obe sme nosili meno Jana Hellerová. A tak ako sa Jánovi hovorí Honzo, mne namiesto Jana hovorili Hanka. A medzi tými, ktorí ma poznali ešte pred vojnou, mi to ostalo.

Aké bolo vaše detstvo?

Mala som nádherný domov. Milovala som svojho otecka. Nikdy ma neudrel, možno aj preto som ho rešpektovala viac ako mamičku. Tá bola prísna a na rozdiel od neho nás sem-tam aj udrela. Bol to však šťastný domov, aj napriek tomu, že som ako dieťa často nariekala. Mala som skvelých rodičov a o sedem rokov staršiu sestru, ktorá bola pre mňa v podstate stará, a tak sme si ako deti príliš nerozumeli. Keď som išla do primy (1. ročník osemročného gymnázia, ekvivalent 6. triedy základnej školy, pozn. red.), ona maturovala. Bola to už slečna. Ja dieťa. Po vojne som však bola šťastná, že ju mám. Z celej našej početnej rodiny, ktorá sa pravidelne stretávala, sme sa totiž vrátili iba my dve.

Koľko vašich príbuzných už sa nevrátilo?

Asi tridsať. Ale aby som to spresnila, z mamičkinej strany mi ostali ešte teta, strýko a dve sesternice. Táto časť rodiny holokaust nezažila.

Ako sa im to podarilo?

Mamičkina sestra sa v osemnástich vydala za tanečného majstra z Ameriky, ale asi po roku manželstva zomrel, takže ovdovela už v devätnástich. O štyri roky neskôr sa vydala znova a narodili sa jej dve dcéry. Keď nastali zlé časy, otecko jej poradil, aby napísala do Washingtonu, že je vdova po Američanovi. Asi do piatich týždňov jej prišiel americký pas. Tým chránila svoju novú rodinu a ako cudzinci boli potom internovaní niekde na Bodamskom jazere.

O zvyšok rodiny ste prišli počas holokaustu?

Áno. O rodičov, babičku a dedka z mamičkinej strany a všetkých strýkov, tety, sesternice a bratrancov z ockovej strany. Otec bol z piatich súrodencov a všetci mali deti. Nikto z nich už sa nevrátil. Iba ja a moja sestra.

Keď váš otec svojej švagrinej tak dobre poradil, nechcel zachrániť aj vás? Nehovorili ste doma o tom, že emigrujete?

Samozrejme, že chcel. Hovorilo sa o tom v celej rodine. Ocko pracoval ako hlavný účtovník v jednej nemeckej firme, a keď začal premýšľať o emigrácii, vyučil sa za zámočníka, aby mal v cudzine nejaké uplatnenie. Od mobilizácie 23. septembra 1938 som pociťovala doma istú nervozitu.