Pátrajú vedci po tom, či majú biblické príbehy nejaký reálny základ?
Historickú pravdu už vedci v Biblii nehľadajú. Predchádzajúcu snahu „biblických archeológov“ potvrdiť alebo vyvrátiť, čo sa v nej píše, už opustili. Dnešné pátranie po staroveku už nevychádza z náboženských textov, ale zaoberá sa archeologickými nálezmi, ktoré sa dajú skúmať. Až potom sa prípadne môžeme pýtať, či sa nález vzťahuje na nejaké staroveké pamiatky alebo nie. Výslovne kresťanské alebo židovské východisko skúmania dávnej minulosti už veda definitívne opustila pred viac ako polstoročím a myslím si, že je to tak správne.
Biblickí archeológovia hľadali skôr dôkazy o príbehoch najmä na miestach, o ktorých sa v Biblii píše.
Určite. Kresťanskí duchovní, vojaci alebo diplomati, ktorí Bibliu veľmi dobre poznali, vyrážali už v 19. storočí do Svätej zeme – vtedajšej Palestíny. V jednej ruke mali Bibliu a v druhej lopatku. Pokúšali sa nájsť miesta, o ktorých sa v knihách píše, s úplne rovnakou motiváciou ako nemecký archeológ Heinrich Schliemann. Ten poznal Iliadu a Odyseu a hovoril si, že také veľké mesto ako opisovaná Trója niekde byť musí. Na základe Homérových básní sa pokúsil zrekonštruovať, kde asi stála. Všetci sa mu vysmievali až do okamihu, keď išiel a naozaj ju našiel. Podobne to bolo aj s ranými biblickými archeológmi. Niekedy sa ukázalo, že fakty sedia, inokedy nie.
Prečo niekedy áno a inokedy nie?
Pretože kontinuita vývoja vtedajšej kultúry a tradícií v tej oblasti bola prerušená. Prišla islamská invázia a vo Svätej zemi sa usadili Arabi, potom nastúpilo turecké impérium... Nemohli ste prísť do krajiny, chytiť prvého domorodca, ukázať mu Bibliu a čakať, že vám ukáže cestu do Jericha (jedno z najstarších miest ľudských dejín, leží na brehu rieky Jordán severovýchodne od Jeruzalema v mieste, kde je už v 9. tisícročí pred n. l. doložená osada, pozn. red.) a nasmeruje vás napríklad 80 kilometrov na sever a potom doľava. V názvoch miest sa vtedy hľadali skôr lingvistické súvislosti medzi arabčinou a hebrejčinou, inokedy sa zase bádatelia orientovali podľa opisovaných geologických náznakov. Niekedy sa im však tiež stalo, že stáli napríklad na kopci, mali pocit, že tam niekde predsa musí byť mesto, rozhliadali sa, a nevideli ho, pretože v skutočnosti bolo vnútri toho kopca, na ktorom stáli.
Čo je vlastne Biblia? Skôr zbierka povestí alebo niečo ako kronika národov?
Primárne ide o náboženský text. Zámerom Biblie je podať nejaké náboženské svedectvá o vzťahu medzi Hospodinom a ľudom, v prípade Starého zákona ľudom Izraela. Všetky príbehy potom slúžia tomuto účelu. Rovnako tak Nový zákon primárne vypovedá o vzťahu medzi Ježišom Kristom a kresťanskou cirkvou. Ľudia vtedy nepoznali termíny ako historicky presné opisovanie udalostí a objektívny opis faktov, to sú v mnohých ohľadoch až relatívne moderné koncepty. Niečo také pre nich bolo vtedy úplne nepochopiteľné a takáto požiadavka sa objavuje až v renesancii a humanizme. Jeden môj učiteľ rád hovorieval: „V Biblii je bezpochyby pravda, to však neznamená, že to tak bolo naozaj.“
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 82% na dočítanie.
Zostáva vám 82% na dočítanie.