Docent František Véle, ktorý na Fakulte telesnej výchovy a športu vytvoril nové poňatie výučby fyzioterapeutov, hovoril, že dobrý fyzioterapeut musí byť aj dobrým psychológom. Súhlasíte?
Je to tak. V rehabilitácii je totiž veľmi ťažké určiť komplexnú diferenciálnu diagnostiku (návrh niekoľkých možných diagnóz na základe konkrétnych príznakov; z nich sa následne vyberá tá najpravdepodobnejšia, pozn. red.). Na rehabilitáciu totiž chodia ľudia primárne s tým, že ich niečo bolí. Málokto príde s tým, že by chcel chodiť napríklad rovnejšie alebo že má hypermobilný členok... Väčšinou prídu, až keď telo začne hlásiť varovný signál – bolesť. Ľudia si to mnohokrát ani nevšimnú alebo to neriešia. Nestabilný členok je potom dispozícia na dekompenzáciu – chorobu –, ale nemusí byť zdrojom bolesti. Preťažiť sa môžu napríklad lýtkové svaly, bolesť sa prenesie do oblasti kolena, iný stereotyp chôdze zmení pohyby v panve, a tak sa môže zablokovať napríklad SI skĺbenie (takzvané esíčko alebo dva kĺby v oblasti bedier, pozn. red.) a preťažiť stabilizačné svaly bedrového kĺbu a pod. Pacient potom prichádza s bolesťou v chrbte, ale primárnou príčinou je práve nestabilný členok. Bolesť je iba emóciou tej dekompenzácie, subjektívnym vnemom. A my musíme prísť na to, čo spôsobilo, že sa destabilizoval pohybový aparát. Prečo sa destabilizoval práve členok. Vždy musíme nájsť príčinu bolesti. Preto je na prvom mieste dôkladná anamnéza, teda rozhovor s pacientom. Veľmi často za dekompenzáciou pohybového aparátu a za zmenami v spracovaní bolesti stoja pocity zbytočnosti, prázdna a smútku alebo, naopak, pocity pretlaku. Skrátka zmeny duševného stavu.
To aby ste si na každého pacienta vyčlenili minimálne hodinu...
Hodina je podľa mňa minimálny čas na optimálnu terapeutickú návštevu. Fyzioterapeut je totiž človek, ktorý vidí pacienta z ľudí, ktorí sa venujú jeho zdravotnému stavu, prakticky najviac. A najčastejšie s ním tak aj hovorí. Fyzioterapeut s pacientom trávi ideálne tú hodinu, alebo aspoň 30 minút. Ale hlavne niekoľkokrát za sebou v relatívne krátkom čase. Má tak čas ho lepšie spoznať a rozoberať s ním do určitej miery nielen aktuálny zdravotný stav, ale aj „život“. Pacient mu začne niečo osobnejšie rozprávať, vidí ho päťkrát až desaťkrát za sebou, takže medzi nimi vzniká určitý vzťah, ktorý je na inej úrovni, ako je len práca s bolesťou, so svalom, prípadne s nejakým orgánom. Je tam forma určitej katarzie pacienta cez pohovor. Praktického lekára navštívite, keď vás napríklad bolí hrdlo, on sa doň pozrie a povie, že máte angínu. Potom vám predpíše lieky a stanoví kontrolu o štrnásť dní, keď vám za minútu povie, že ste v poriadku. A nemôžete mu povedať, že máte práve problémy s deťmi...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 89% na dočítanie.
Zostáva vám 89% na dočítanie.