Keď na koncertoch spievate napríklad pieseň Tý jo z vášho nového albumu Co my víme, robí vám problém nesmiať sa aj napriek pobaveným reakciám publika?

Ako kedy. Raz sme hrali v Telči, v tom čase sme mali nový album a na ňom bola pesnička Houston. Je postavená na dialógu kozmonauta v rakete, ktorému volá manželka a kontroluje, či má všetko so sebou – aspoň troje slipov, občiansky preukaz... Pod pódiom sedeli dve malé dievčatá, vedeli dokonale celú pieseň a rozdelili si roly. Jedna so mnou spievala part kozmonauta, druhá manželku. Bolo to absolútne neodolateľné a mal som čo robiť, aby som sa udržal. Baví ma pozerať sa pri takýchto piesňach do publika. Pre mňa ako interpreta je nesmierne povzbudzujúce, keď sa podarí pointa. Ale že by ma to odrovnalo, to nie. Som už zvyknutý z divadla, v Ypsilonke sme sa toho nahrali.

Vraj ste sa v Ypsilonke chodili pozerať na smejúce sa publikum.

Áno, to je pravda. Je to krásny pohľad. Nepoznám azda človeka, ktorému by nepristalo, keď sa smeje od srdca.

Čo vás naposledy pobavilo?

Smejem sa niečomu každú chvíľu. Čo to bolo naposledy? Určite niečo, čo sa pravdepodobne nedá publikovať (smiech). Tomu sa človek smeje najviac.

Pieseň Tý jo som zažil v polovici leta naživo hneď na dvoch vašich koncertoch a od smiechu mi tiekli aj slzy. Písala sa vám tak ľahko a hravo, ako vyznieva?

Táto išla ľahko. Vznikala vďaka zážitku z električky. Boli tam dve dievčatá, bavili sa a spôsob ich rozhovoru sa mi zdal veľmi smiešny. Keď už mám základnú tému, ide to dosť rýchlo. Pieseň nie je skoro rýmovaná, takže keď mi napadnú príklady v jednotlivých slohách, ide to už celkom dobre.

Keď vezmem prvú slohu, máte bližšie k Einsteinovi alebo ku kapele Rammstein?

Ja skôr neviem, k čomu mám ďalej (smiech). Asi k Einsteinovi, aj keď by som mu bol rád bližšie. Ale to naozaj nie! S matikou, fyzikou a chémiou som mal vždy veľký problém.