Čo sa vám vybaví, keď sa povie: neurochirurg Vladimír Beneš?

To sú nesmierne dôležité osobnosti môjho života, aj keď už ide o tri generácie. Najstarší Vladimír Beneš viedol počas mojich štúdií medicíny oddelenie detskej neurochirurgie v Motole, a na toto pracovisko som ako študent dochádzal. Pracoval som najprv ako zdravotný brat, neskôr už ako pokročilejší medik som mohol asistovať pri operačných výkonoch. Aj cez prázdniny. Tam som získaval prvé skúsenosti. V tej dobe docent Beneš starší už prednášal v zahraničí a rád sa delil o svoje poznatky a zážitky. Táto skúsenosť počas štúdia medicíny ma utvrdila v tom, že sa chcem venovať práve odboru neurochirurgia. Docent Beneš mi veľmi pomohol aj po promócii, keď som zháňal pracovné miesto. Zhodou okolností v Ústí nad Labem, kde som sa uchádzal o miesto na neurochirurgii, pôsobil jeho syn Vladimír Beneš mladší. Keď počul, že som pôsobil u jeho otca ako medik, odporučil mi stretnutie s vtedajším primárom Malým a dohodli sme sa, že nastúpim. Lenže medzitým doktor Malý odišiel do dôchodku a prednostkou sa stala primárka Urbánková. Tá ma brala tak, že som človek bývalého primára, a povedala nie. Ja som bol celý nešťastný, odišiel som do nemocnice Motol a poprosil Vladimíra Beneša staršieho, či by mi napísal potvrdenie, že som počas štúdií dochádzal na jeho oddelenie. Napísal nádherný list, a keď si ho doktorka Urbánková prečítala, zmenila názor a prijala ma. S pani primárkou som potom mal výborné vzťahy. To vlastne rozhodlo o tom, že som mohol robiť svoj vysnívaný odbor, a za to som profesorovi Benešovi staršiemu vďačný. A jeho syn bol tiež pre mňa dosť zásadným človekom.

Čím?

Keď som v roku 1988 dokončil lekársku fakultu a nastúpil na neurochirurgiu do Ústí nad Labem, čakala ma po mesiaci ročná vojenská služba. Vladimír Beneš mladší už bol vtedy na neurochirurgii v Ústí desať rokov a mal tesne pred cestou do Ameriky, čo potom malo obrovský význam pre celú českú neurochirurgiu. Odletel na študijný pobyt do Barrow Neurological Institution vo Phoenixe (najväčšie svetové stredisko pre výskum a liečbu neurologických ochorení, pozn. red.) k najlepšiemu neurochirurgovi tej doby Robertovi Spetzlerovi. Za rok som sa vrátil z vojny a on zo Spojených štátov, a ja som mohol vidieť ten obrovský kontrast. Odchádzal ako vlasatý mladý lekár, beatnik, a vrátil sa ostrihaný a s kravatou ako seriózny americký vedec. Veľa sa toho v USA naučil, a v čase ihneď po zamatovej revolúcii k nám priviezol myšlienky a postupy z najlepšieho pracoviska na svete. A ja som mal to šťastie, že som mohol byť pri tom.