V Česku aj na Slovensku žijú silné vietnamské komunity a myslím si, že sú veľmi dobre prijímané. Máte vysvetlenie, prečo sú Vietnamci schopní dobre zapadnúť?

Myslím si, že my Vietnamci musíme neustále bojovať o prežitie. Naša krajina bola pod mnohými nadvládami. Rodiny sa často sťahovali a boli rozdelené. Museli sme sa naučiť vyrovnať sa s tým. Naším údelom je stále pracovať a pracovať, aby sme mali lepšiu budúcnosť pre seba a hlavne pre naše deti. Aj tu u vás Vietnamci tvrdo pracujú. Niektorí dosiahli krásnu kariéru. Ale iní bohužiaľ prišli s naivnou predstavou.

Ako to myslíte?

Niektorí sa veľmi zadlžili, aby sem mohli pricestovať, a všetko bolo inak, ako im rôzne agentúry sľúbili... Takí ľudia pochádzajú hlavne z odľahlých chudobných miest Vietnamu, kde sa len tak-tak uživili poľnohospodárstvom. V tých oblastiach dnes často stretnete len starých ľudí a deti, stredná generácia je rozosiata kade-tade po svete a snaží sa zarábať. Rodiny sa zase rozdelili, deti tak opäť vyrastajú bez rodičov...

V predstavách o Vietnamcoch je mnoho stereotypov. Napríklad to, že sú poverčiví a hraví. Je to tak?

(&smeje sa) Vietnamci sú veľmi poverčiví. Veľmi uctievajú predkov. Na oltári zapaľujú nielen vonné tyčinky za mŕtvych, ale aj peniaze, ktoré im posielajú hore (ide o falošné papierové peniaze, pozn. red.). Nestačí len trochu, ale poriadne. To tiež veľmi zaťažuje naše životné prostredie. Som za to, aby sa to robilo symbolicky. Navrhla som to mame, ktorá pálila veci pre príbuzného. A ona namietla, že sa to nedá robiť len tak polovičato, pretože inak by nás postihla smola. Nedávno mi zomrel otec a zápasila som s veľmi prísnymi zvykmi. Môj starší brat mi povedal, že rok nesmiem ísť k nikomu na návštevu, aby som mu domov nepriniesla nešťastie. Ani mama, ktorá teraz žije sama, nemôže nikam ísť. Našťastie má priateľky, ktoré ju napriek tomu pozvali. Ale k susedom nepôjde. Bojí sa totiž, že keby sa im niečo zlé prihodilo, mohli by jej vyčítať, že za to môže. A že sme hraví? To podľa mňa platí len čiastočne. Veľa Vietnamcov stále pracuje. Poznám krajanov, čo majú voľno len tri dni v roku. Ale sú aj takí, ktorí hľadajú zábavu. Niektorí sú naozaj veľmi bohatí. Aj môj nemecký manžel hovoril, že nikdy nevidel takých bohatých ľudí ako v našej krajine.

Regrutujú sa títo boháči z radov komunistov, ktorí vo Vietname stále vládnu?

Najväčší boháči väčšinou investovali do pozemkov. Samozrejme, niektorým z nich pomohli dobré vzťahy s úradníkmi k tým správnym informáciám – lacno kúpili a s obrovským ziskom predali. Po vojne, najmä v 80. a 90. rokoch, boli pozemky veľmi lacné, potom sa cena vyšplhala mnohonásobne vyššie.

Prečo Vietnamci nechávajú topánky vonku za dverami, ako som sa dočítal vo vašej knihe? To je ďalšia povera?

To je skôr kvôli čistote, aby sa baktérie nedostali do domu. To tiež dodržiavam (usmieva sa).

Keď som bol vo Vietname, prekvapilo ma, koľko je tam veriacich, hoci ide o socialistickú krajinu. Prečo to tak je?

Aj komunistickí vodcovia veľmi často chodia do pagod. Ale Vietnamci uctievajú hlavne svoju rodinu a predkov. Každá rodina im vyrába oltár. Tiež verím, že mŕtvi tu stále niekde sú, aby nám pomáhali. V súčasnosti Vietnamci do pagod chodia tak často hlavne preto, aby si týmto spôsobom zabezpečili podporu, napríklad aby sa im darilo v podnikaní. Stal sa z toho veľmi dobrý biznis. Bohatí ľudia postavia pagodu a zarábajú na vstupe a predaji náboženských predmetov.

Vráťme sa ešte k tým našim predsudkom... Jediná škvrna na imidži Vietnamcov je malá ochota platiť dane. Aká je vaša skúsenosť?

(Smeje sa) Dane sú vo Vietname novinkou.