Pôvodne ste boli neurologičkou. Prečo ste sa postupne začali venovať aj rehabilitácii?

Vždy ma zaujímal mozog a postihnutia centrálneho nervového systému. Preto som sa už od štúdií špecializovala na neuroimunologické ochorenia, ako je napríklad roztrúsená skleróza. Po medicíne som nastúpila na neurologické oddelenie Fakultnej nemocnice Bulovka v Prahe, kde som vybudovala poradňu pre pacientov s týmto ochorením. Potom som prešla do Thomayerovej fakultnej nemocnice v Krči. Na neurologickej klinike som sa okrem všeobecnej neurológie zaoberala aj pacientmi s roztrúsenou sklerózou, ktorým sa vtedy venoval predovšetkým profesor Pavel Jedlička a profesorka Eva Havrdová. Po odchode pani profesorky do VFN som sa o pacientov s roztrúsenou sklerózou starala prevažne ja, čo bola veľká profesijná výzva. Stále som však túžila po komplexnosti medicíny, a tak už na neurológii som absolvovala aj kurz manuálnej medicíny (dnes sa používa termín myoskeletálna medicína; ide o diagnostiku a liečbu funkčných porúch pohybového aparátu, teda chrbtice, kĺbov a svalov, pozn. red.), pretože 80 % ľudí v ambulancii neurológa tvorili vertebrogénni pacienti (s problémovými stavmi s pôvodom v chrbtici alebo s ňou spojenými, pozn. red.). V roku 2007 som z Thomayerovej nemocnice odišla. Mala som dve malé deti a práca na neurológii, kde som mala množstvo služieb na JIS, bola veľmi náročná. Potrebovala som zvoľniť a mať čas na rodinu. Odišla som preto na Rehabilitačnú kliniku Malvazinky, kde som mohla kombinovať neurológiu s rehabilitáciou. Zároveň som po pár rokoch úspešne zložila tretiu atestáciu – v odbore rehabilitácia a fyzikálna medicína. Pôvodne som si myslela, že sa k neurológii vrátim a budem sa špecializovať na neurorehabilitáciu (rehabilitácia pri neurologických ochoreniach, pozn. red.), lenže potom som stretla skvelého pána profesora Pavla Kolářa. A vďaka nemu som sa v roku 2011 úspešne zúčastnila na konkurze na primariát Kliniky rehabilitácie a telovýchovného lekárstva v Motole.

Takže sa už venujete len pacientom s ochorením pohybového systému?

To nie. Stále sa snažím kombinovať rehabilitáciu s neurológiou. Moje dve špecializácie sú vlastne ideálna kombinácia. Neurologickí pacienti majú totiž kvôli patologickému pohybovému stereotypu, rôznym ochrnutiam a asymetriám oveľa rýchlejší nástup degeneratívnych zmien, a teda aj opotrebenie pohybového aparátu. Nie je to tak, že na jednej strane je neurologický pacient a na strane druhej pacient, ktorý má problémy s chrbticou alebo s kĺbmi. Ich problémy sa často prekrývajú. Navyše sa nám v Motole podarilo vybudovať aj spastické centrum, z čoho som veľmi šťastná (spasticita je stav zvýšeného svalového napätia a stuhnutosti, často po neurologických ochoreniach alebo úrazoch mozgu či miechy, pozn. red.).

Môžu rehabilitačné techniky pomôcť pacientom s roztrúsenou sklerózou? Ide asi o najzávažnejšie neurologické ochorenie u mladších ľudí.

Roztrúsená skleróza je chronické autoimunitné ochorenie a takéto choroby vznikajú už v skoršom veku. (Postihuje centrálnu nervovú sústavu, teda mozog a miechu. Imunitný systém zle vyhodnotí „škodcov“, napáda a ničí ochranný obal nervových vlákien, čo narúša prenos nervových impulzov. Dôsledkom bývajú problémy s hybnosťou, so zrakom, s citlivosťou a rovnováhou. Výrazná únava.