Cukráreň Wagner si svoju históriu píše od roku 1947. Začínala v období, keď chýbala konkurencia a jej existenciu poznačil komunistický režim. Z rúk zakladateľa Jána Wagnera, ktorý zomrel pred 10 rokmi, neskôr prešla na jeho potomkov, synov Ladislava a Rudolfa. V súčasnosti je nositeľom značky „Wagner since 1947“ spoločnosť ARW s.r.o., ktorá je vo vlastníctve práve druhého spomenutého syna a jeho manželky Anikó. Jednu generačnú výmenu tak má cukráreň už za sebou a keďže majú podnikajúci manželia šesť detí dúfajú, že rodinná tradícia bude pokračovať ďalej. Viacerí z potomkov už k cukrárskemu remeslu viac či menej privoňali. Rodina sa teší zo šiestich prevádzok, dve sú v Dunajskej Strede, jedna vo Veľkom Mederi a v Galante a dve sú v Bratislave. Čo sa však u cukrárov nemení, sú princípy, s ktorými prišiel ešte zakladateľ rodinného biznisu Ján, a to kvalita výrobkov a starostlivosť o zákazníka.
Cukráreň odolala aj komunizmu
Ján Wagner sa narodil do generácie obuvníkov v Topoľčanoch, túto tradíciu však porušil, keď sa stal cukrárskym učňom. „Bolo to po roku 1929, a teda po svetovej kríze, keď môj dedo prišiel o všetko,“ rozpráva syn Rudolf. Jeho otec zložil v roku 1946 v Bratislave cukrárske skúšky a stál pred prvým dôležitým rozhodnutím – otvoriť cukráreň v Prievidzi alebo v Čalove, ako Veľký Meder vtedy nazývali. V druhom spomenutom meste chýbal cukrár, čo znamenalo žiadnu konkurenciu, a teda vhodný štart pre otvorenie dielne v roku 1947.
Ján sa vrhol na predaj zmrzliny, čo bola vtedy sezónna záležitosť. Miestni si ho hneď obľúbili a stihol sa aj zaľúbiť. Priska sa neskôr stala aj jeho manželkou. „Vtedy sa zmrzlina robila z ľadu, ktorý mu v zime vozili sedliaci z neďalekého jazera. Vykopala sa jama, vystlala sa slamou, navozil sa ľad, ktorý sa zas prikryl slamou a aj zeminou,“ vysvetľuje Rudolf dávny spôsob prípravy zmrzliny. Zásoby ľadu vystačili na to, aby si obyvatelia po obľúbený „kopček“ chodili do konca augusta. O tom, že bola zmrzlina skutočne chutná, svedčí aj pochvala od Jánovho cukrárskeho majstra pána Diviša z Topoľčian, čo pre neho veľa znamenalo.
Síce mal od začiatku živnosť, v roku 1950 ju však pre komunistické zoštátnenie stratil. Ako ďalej rozpráva Rudolf, komunizmus však toleroval jediné súkromné podnikanie, a to boli práve zmrzlinári. Ján vtedy vystupoval ako vedúci prevádzky cukrárne vo svojom rodinnom dome. Po dvoch rokoch sa stal vedúcim cukrárskej prevádzky v rámci Hospodárskeho dvora pri MsNV Čalovo. V revolučnom roku 1968 si obnovil živnosť, ktorú mu však komunisti následne opäť zrušili. Po ročnom zákaze však pokračoval vo svojej profesii až do roku 1990, keď mu reštitúcia vlastného majetku dovolila vo vlastnej živnosti slobodne podnikať.
Neskôr sa k zmrzline pridali aj oplátky, na Vianoce cukráreň robila salónky, na sviatky aj zákusky. „Tie vždy išli pre uzatvorenú klientelu, príbuzných či dobrých známych. Hlavných zákazníkov predstavovali aj námestníci, ministri či obchodná inšpekcia,“ opisuje Rudolf pôvodne iba otcov biznis. Sám si zo začiatku nemyslel, že sa jeho súčasťou stane aj on.
Bratia to skúšali aj s pekárňou
Štyri roky študoval architektúru a, ako sám hovorí, spoznával svet aj v podobe politiky. Keď mal 40 rokov, povedal si, že to preňho nie je a vrátil sa tam, kde sa narodil. S bratom si najprv otvoril pekáreň, ktorá rozvážala výrobky do Komárna, Nitry či Bratislavy. Nadšenie pre tento projekt však neskôr vyprchalo a bratia sa vrátili k výrobkom s väčšou pridanou hodnotou. K otcovizni. „Dovtedy to otec zvládal sám. Bol veľmi autoritatívny typ, ktorý si nedal hovoriť do roboty. Len vymeniť zmrzlinové stroje bola kalvária,“ opisuje Rudolf otca. Keď mal 80, zavolal si oboch synov, že je načase, aby cukráreň po ňom prevzali.
Synom trvalo šesť rokov, kým sa do toho dostali a v roku 2007 založili spoločnosť s ručením obmedzeným. „Generačná výmena bola síce živelná, ale zvládli sme to,“ spomína Rudolf na odovzdávanie rodinného remesla. V roku 2008 tak otvorili prvú cukráreň pod s.r.o. v Dunajskej Strede, o rok neskôr prevzali aj otcovu cukráreň vo Veľkom Mederi. Ako sa jeden príbeh začínal a druhý končil, otec im v tom istom roku vo veku 85 rokov zomrel. A syn Ladislav sa neskôr vydal samostatnou cestou, keď si vo Veľkom Mederi otvoril vlastnú cukráreň. Pri rodinnom biznise tak zostal aj tak.
Rudolf zdôrazňuje, že nielen pre otca bolo poprevratové obdobie iné. Sami síce vedeli manuálne pracovať, uvariť zmrzlinu či ju ochutiť, museli sa však naučiť ju podobne aj predať či sa naučiť zákonitosti marketingu a logistiky. Pamätá si časy, keď ešte nefungovali daňoví pracovníci a každú, i tú najmenšiu chybu museli postupne „vychytať“. Podľa neho nestačí robiť iba dobré zákusky. Treba si zabezpečiť aj zázemie. „Pri preberaní firmy bolo určite psychicky najnáročnejšie zvládnuť hygienické kontroly. Požiadavky na čistotu sa menili a sú čoraz prísnejšie,“ vysvetľuje.
Generačná výmena už prebieha
Súčasné generácie Wagnerovcov majú prácu v cukrárni rozdelenú. Manželka Anikó síce, rovnako ako jej manžel, nie je vyučená cukrárka, ale účtovníčka, teraz má však pod patronátom zákusky. Rudolf zas dozerá na zmrzlinu a predaj. „Ja som do počtu a firmu riadi manželka,“ opisuje s úsmevom a s dodatkom, že však rozhovor nahrávame. Všetkých šesť detí sa už teraz nejakým spôsobom vo firme angažuje. Dcéra Alexandra je umelkyňa. Vyrába špeciálne ozdoby, ktoré sú prítomné aj v rodinnej cukrárni. Do rodiny prispela aj ozdobami inými a z manželov Wagnerovcov spravila starých rodičov. Zať Peter má pod palcom cukrárne v Dunajskej Strede a Galante, syn Andrej zas dve bratislavské pobočky.
Syn Richard ide rovnakou cestou, študuje potravinársky odbor, ďalší syn Dávid je na Fakulte informatiky a informačných technológií STU. Okrem nich majú manželia ešte dve školopovinné dcéry Barboru a Emu.
Generačná výmena teda u Wagnerovcov už prebieha: „Sme v štádiu, že sa o tom nielen rozprávame, ale platíme si aj konzultačnú firmu, ktorá sa tomu venuje. Radia nám, ako to zvládať,“ ozrejmuje Rudolf. Za sebou majú už ročnú spoluprácu a aj oni, aj deti vidia, že to má zmysel. „Vyzerá to tak, že zo šiestich detí bude s cukrárňou pokračovať aspoň jedno. Nechcem povedať ktoré, aby sa nezačali hádať. Viem si však predstaviť, že by to boli aj všetci šiesti,“ uzatvára Rudolf veselo.
Čakajú na úspech bratislavskej prevádzky
Šesť detí, šesť prevádzok a do 50 zamestnancov. Poslednú cukráreň otvorili v bratislavskom Zuckermandli, nedávno obnovenej štvrti v Bratislave. V auguste bude mať rok. Wagnerovci svoje cukrárne umiestnili do novopostavených budov aj do priestorov bývalých reštaurácií. Všetky zaznamenali trojročný nárast. Rudolf však priznáva, že prevádzka v Zuckermandli je iná a obľubu si nemusí získať ani tak ona, ako celá štvrť. Rodina teda čaká na jej „úspech“ a až potom môže rozmýšľať o otvorení ďalšej prevádzky.
Čo však bude musieť rozširovať, sú určite výrobné priestory. Wagnerovci hovoria, že sú skôr cukrárňou pre miestnu klientelu, ale vyskytnú sa v nej aj turisti. „Naše prevádzky sú postavené na osobnej skúsenosti zákazníka a reklama je skôr o ústnom podávaní informácií,“ objasňuje Rudolf reklamu. Cukráreň však drží krok s dobou, nájdete ju aj na sociálnych sieťach, na ktoré majú podnikatelia najatého externého poradcu.
Dobroty pečú stále vo Veľkom Mederi, odkiaľ sa následne distribuujú ďalej. Sami si vyrábajú zákusky s riadnym cukrom a mliekom, čo však kritizujú, je kvalita surovín na Slovensku, veľa z nich musia dovážať.
Jediné výrobky, ktoré nevyrábajú, sú hotové paleo a bezlaktózové výrobky z Budapešti. Všetky cukrárne spája podobný koncept, ktorý sa však prispôsobuje danému prostrediu. A čo plánujú ďalej? „Uvažujeme o retaile, čo som sa tiež nedávno naučil, čo to je,“ hovorí so smiechom. Dodáva tiež, že by chceli začať predávať kávu pod vlastnou značkou. Spolupracujú totiž s pražiarňou, ktorá špeciálne pre nich vyšľachtila kávu. Postupne ju chcú predávať vo všetkých prevádzkach. Zatiaľ však zákazníkov hostia výbornou zmrzlinou či zákuskami. Presne tak, ako to robil aj v poradí prvý cukrár Wagner.
Pri preberaní firmy bolo určite psychicky najnáročnejšie zvládnuť hygienické kontroly. Požiadavky na čistotu sa menili a sú čoraz prísnejšie.