Dianím na planéte hýbu vojny v Kórei a vo Vietname, ktoré sa stávajú zástupnými konfliktmi medzi dvoma vtedajšími superveľmocami a ich režimami – kapitalistickými USA a komunistickým Sovietskym zväzom. Dejiskom ich civilizačného stretu sa v menšom meradle stávajú aj iné regióny a krajiny sveta – napríklad Kuba či neskôr Afganistan. Čína sa v tomto období začína na globálnej geopolitickej šachovnici zatiaľ len nesmelo a opatrne rozhliadať okolo seba.
Kým Sovietsky zväz skončil začiatkom 90. rokov pomerne neslávne a Rusko doteraz nenadviazalo na jeho úlohu, hoci sa o to pod vedením prezidenta Vladimira Putina usilovne snaží, úlohu komunistického protipólu Spojených štátov prevzal niekto iný – Čína.
Rozdiel medzi Sovietskym zväzom druhej polovice minulého storočia a súčasnou Čínou je pritom markantný. ZSSR možno ešte začiatkom 60. rokov, keď poslal Jurija Gagarina ako prvého človeka do kozmu, so Západom technologicky aj ekonomicky stíhal. Od 70. rokov sa však jeho centrálne riadené hospodárstvo začalo rúcať. Celý komunistický blok, kam patrilo aj Československo, bol nútený vynakladať čoraz väčšie peniaze na zbrojenie. Zaostávanie ekonomiky a civilných technológií za znepriatelenou stranou železnej opony sa však neustále prehlbovalo.
Situácia s Pekingom je dnes presne opačná. Jeho technológie už niekoľko rokov predbiehajú tie americké, o európskych ani nehovoriac. A je len otázkou času, kedy Čína vo všetkých ukazovateľoch predbehne USA v pozícii svetovej ekonomickej jednotky. „Sovietsky zväz nemal žiadnu ekonomickú, len vojensko-technologickú kapacitu. Čína je však obrovskou hospodárskou mocnosťou a zároveň význačnou vojenskou silou. Napätie medzi USA a Čínou preto môže pohltiť celý svet a viesť k apokalyptickému konfliktu týchto dvoch vojenských a technologických gigantov,“ uviedol koncom apríla 97-ročný Henry Kissinger na fóre o globálnych problémoch, ktoré usporiadal McCainov inštitút. Pokrok v jadrovej technológii a v oblasti umelej inteligencie podľa neho znásobuje hrozbu katastrofického scenára. Práve Kissinger v roku 1971 ako poradca prezidenta Richarda Nixona vypracoval stratégiu rozmrazovania vzťahov medzi Washingtonom a Pekingom. A o dva roky neskôr dostal Nobelovu cenu za mier.