Je utorok 9. marca 1948 neskoro večer. Úradník československého ministerstva zahraničných vecí Pavel Straka má v pražskej centrále nočnú službu. Do polnoci ostáva ešte hodina, keď náhle začuje zvuk motorov.
Pred budovou Černínskeho paláca zastaví konvoj tmavých áut. Straka sa pokúsi zistiť, čo sa deje, zdvihne slúchadlo, ale telefón je hluchý. Na schodoch za dverami kancelárie počuje dupot topánok.
Vydesí sa, pomaly ide k dverám na chodbu, pokúsi sa ich opatrne otvoriť a zistí, že je vo svojej miestnosti zamknutý...
Keď zhruba o ďalšiu hodinu Straka začul, že autá už odchádzajú, znovu skúsi telefón – tentoraz je funkčný. Aj dvere pracovne sú znova odomknuté. A na nádvorí pod oknami svojho služobného bytu leží minister zahraničných vecí Jan Masaryk, presnejšie jeho mŕtve telo.
Ešte prv než o svojej hororovo záhadnej polnočnej skúsenosti porozpráva privolaným kriminalistom, zatelefonuje Straka z kancelárie svojej kamarátke, vdove po Karlovi Čapkovi, herečke a spisovateľke Olge Scheinpflugovej. „Budú tvrdiť, že je to samovražda,“ šepká jej do telefónu, „ale never tomu!“
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 93% na dočítanie.
Zostáva vám 93% na dočítanie.
