Keď mal sedemnásť, dobrovoľne narukoval do prvej svetovej vojny. Štyri roky nato zas inicioval vzburu na námornej lietadlovej lodi: pod vplyvom revolúcie v Rusku povstal proti „kapitalistickým vykorisťovateľom“.
„Mal sklony k dobrodružstvu, no aj v tých najkrízovejších situáciách zachovával pokoj,“ opisovala pred pár rokmi svojho dedka pre Hospodárske noviny Tatiana Štibrányiová. A na vykreslenie jeho povahy vytiahla aj inú spomienku. Na servítku pribalenú k obedu, čo putoval k jej mame do pôrodnice – na ktorú tajne napísal „Tatiana“ a rozhodol tým o mene svojej prvorodenej vnučky.
„Tento nenápadný ,nátlak' bol preňho typický. Mama si to napokon ani nemusela všimnúť,“ smiala sa Tatiana Štibrányiová. Ale všimla si – a potom tú servítku roky opatrovala.
Idea spravodlivej beztriednej spoločnosti, ktorá v tej dobe nadchýnala najmä idealisticky založených intelektuálov, nebola pre Karola Šmidkeho mladíckym pobláznením. Prijal ju za základ, na ktorom postavil svoj život.
Komunista – zakladateľ
„Karola Šmidkeho môžeme zaradiť medzi najvýznamnejších slovenských komunistických funkcionárov povojnového obdobia,“ píše v štúdii, ktorá vyšla v časopise Pamäť národa, historik Branislav Kinčok. „Jeho postava upadla v posledných dvoch desaťročiach do zabudnutia úplne neprávom, pretože jeho vplyv na politický a spoločenský život na Slovensku v rokoch 1944 – 1950 je porovnateľný s jeho kolegami z povstaleckého vedenia Komunistickej strany Slovenska – Gustávom Husákom a Ladislavom Novomeským.“
Akurát mal menej šťastia. Kým spomínanú dvojicu priviedla komunistická ideológia „len“ do väzenia, Šmidkeho pripravila o život. Teda – s najväčšou pravdepodobnosťou.
Na svet prišiel 21. januára 1897 vo Vítkoviciach (dnes súčasť Ostravy) v rodine baníka. Keď mal dva roky, rodina sa presťahovala do bosnianskeho banského mesta Krek. Tu Karol Šmidke strávil detstvo, vyučil sa za banského stolára – a získal doživotne vrelý vzťah k Juhoslávii. Keď sa mu o pár rokov neskôr narodil prvý syn, dal mu meno Dragutin.
Zostáva vám 81% na dočítanie.