Psychoterapeut Cagáň: Pandémia vplýva na páry podobne ako narodenie dieťaťa

Psychoterapeut Roland Cagáň vysvetľuje, prečo súčasná situácia vykazuje znaky traumy, v čom pôsobí na pár podobne ako narodenie dieťaťa a čo robiť pre to, aby sme z nej vyviazli s čo najmenšími stratami.

Čo s nami spravila pandémia z pohľadu vás ako psychoterapeuta?

Na všetko sa pozerám cez jednoduché emócie: zaťažila nás. A s tou záťažou sme sa museli nejako vyrovnať – či už cez hnev, cez strach alebo pocit bezmocnosti. A hľadať zdroje, ako ju prekonať. Ešte by som podotkol, že sa mi zdá, že to prebehlo nie celkom uvedomelo.

​Ľudia si neuvedomujú, že za ich nepríjemné pocity môže pandémia?

Mnohí nie. V terapii mi napríklad pribudol počet párov, pričom si neuvedomujú, že na ich vzťahové problémy má vplyv práve ona. Partneri nadávajú na seba navzájom.

Nežijeme predsa v normálnych časoch, hovorím im, je preto logické, že pociťujete zvýšenú záťaž. Prichádzajú tiež dávni klienti, že sa im po rokoch zhoršil stav – vrátili sa úzkosti, depresie a podobne.

Ktorých ľudí zasiahla pandémia najťažšie?

Tých, ktorí mali už pred jej nástupom nerovnováhu v zdrojoch. Ktorí napríklad žili sami. Už predtým mali malé zdroje v tom zmysle, že sa len občas vídali s kamarátmi, a teraz, počas pandémie, zostali úplne sami.

Pandémia má isté fázy, odráža sa to aj na klientoch? Učia sa ľudia zvládať túto situáciu čoraz lepšie alebo sú, naopak, čoraz unavenejší?

Asi na to odpovedám aj cez seba – druhá vlna je ťažšia. Ak sme v prvej vlne mali „nejaké zásoby v ruksaku“, v tejto druhej už nemáme. Sám som unavenejší a podobne to vnímam aj u ľudí.

Hovoríte, že sa nám míňajú zdroje. Zároveň sa tvrdí, že pandémia je aj príležitosť, že môžeme vďaka nej lepšie spoznať samých seba a podobne. Nezískavame zdroje v tejto zvláštnej situácii aj z iných strán?

Áno, čosi určite získavame, ale neviem, či by som ten pomer označil za prínosný. Môj osobný pocit je, že nenastalo nejaké veľké obrátenie dovnútra. Skôr sa zväčšuje hlad po tom, čo je vonku. Spočiatku, počas prvej vlny, som sa bál, že svet už nikdy nebude rovnaký. A teraz sa, naopak, bojím, že bude rovnaký.

Bolo to vidno v Poľsku: keď sa na chvíľu zmiernili opatrenia, boli diskotéky v uliciach. Bojím sa, že máme takú silnú túžbu po normálnom živote, že to budeme preháňať. Že keď sa bude dať opäť cestovať, tak sa všetci rozbehnú. Aj takí, čo predtým nechceli.

Pôvodne som si myslela, že chcete povedať, že návrat do normality, na ktorý sa tak tešíme, nás v konečnom dôsledku nenaplní, ale sklame.

To tiež. Poznáte to – človek tvrdo maká na nejakom veľkom projekte, či už v práci, alebo hoci na stavbe domu. Teší sa, ako to dokončí a konečne si oddýchne a bude sa mať lepšie. No v praxi po dokončení projektu ...