Rodič, ktorý sa nebojí chýb, je živší. Detská psychiatrička o výchove, ADHD aj sociálnych sieťach

Prečo ste si za svoj životný smer vybrali práve psychiatriu?

Už na škole som bola fascinovaná nervovým systémom a tým, ako sa rôzne funkcie mozgu prejavujú na úrovni emócií alebo správania. Detská psychiatria u mňa zvíťazila preto, lebo väčšina ťažkostí, ktoré riešia dospeláci, pochádza z detského veku. Mala som pocit, že budem pomáhať ľuďom v odbore, ktorý bol pre mňa nesmierne zaujímavý z klinického aj vedeckého hľadiska. Preto som sa rovno po škole dala aj na PhD. štúdium.

Laici psychiatrov často považujú najmä za „hasičov“ symptómov. Tých, ktorí ich zastabilizujú prostredníctvom medikamentov, pričom hĺbkové problémy – v ideálnom prípade – rozoberajú so psychoterapeutom. Ako to vnímate vy?

Závisí to od uhľa pohľadu. No žijeme vo fyzickom svete a vo svojej podstate – ak niečo existuje, musí to mať nejaké fyzické prejavy. To znamená, že aj pri psychoterapii sa riešia fyzické procesy prebiehajúce na úrovni mozgu alebo iných telesných štruktúr.

A niekedy tie fyzické prejavy sú také rozsiahle, že ich nedokážete opraviť sami – prostredníctvom zmeny spôsobu myslenia, pohľadu na vec alebo uvoľnenia traumatického zážitku. A vtedy to začína byť úlohou psychiatra, aby vám pomohol prostredníctvom ovplyvnenia toho, čo v mozgu nefunguje. A zároveň – nastaviť tie správne lieky pre konkrétneho človeka na jeho konkrétne symptómy vôbec nie je jednoduché.

Za psychické problémy dieťaťa často môže aj rodič, hovorí spoluzakladateľ kliniky duševného zdravia

Jedna vec je potenciál psychiatrie, druhá prax. Predpokladám, že priepasť medzi nimi bol jedným z dôvodov, prečo ste sa pred takmer piatimi rokmi stali spoluzakladateľkou Calmy, súkromnej kliniky, ktorá prepája rôzne služby v oblasti duševného zdravia: od psychiatrie cez psychoterapiu po liečebnú pedagogiku.

Je to tak. Slovenský poistný systém je nastavený tak, že na jedného pacienta máte ako psychiater 10 až 20 minút. V praxi to teda vyzerá tak, že sa väčšinu toho času bavíte s rodičom a máte šancu uvidieť len povrch symptómov, vrcholček ľadovca. No nezískate odpovede na otázky, prečo to tak je.

Prečo to dieťa hovorí práve toto, prečo takto reaguje? Prečo jeho nervový systém musel v tom konkrétnom momente urobiť práve toto? Zároveň za ten kratučký čas v ambulancii nemá šancu vyjaviť nič zo svojich vzťahov: k rodičom, súrodencom, ku kamarátom, k celej svojej životnej realite. Projekt Calmy vznikol tak, že ma spolu s ďalšími odborníkmi oslovili investori, ktorí chceli spraviť dobrú vec. A ja som sa rozhodla, že vyskúšam, ako by to mohlo vyzerať, keby sa to robilo dobre.

Inými slovami, robiť to, prečo ste si psychiatriu vybrali.

Áno, ísť ku koreňom, ale riešiť aj všetky „pokazené“ vetvičky v korune. Na to však sám psychiater nestačí. Medikamenty majú svoj zmysel, dokážu človeku pomôcť, ale samotné na dlhodobé zlepšenie stavu často nestačia. Aj keď ide o prevažne „čisto neurobiologické diagnózy“, ako je napríklad porucha autistického spektra alebo ADHD. Môžu oslabiť pridružené symptómy, ako je napríklad agresivita, ale dieťa i rodina sa napriek tomu aj ďalej zmieta v ťažkostiach, s ktorými im samotné lieky nepomôžu.

A to je najmä výchova dieťaťa so špecifickými symptómami a jeho začleňovanie do rôznych súčastí života, čo býva niekedy veľmi ťažké. Je dôležité, aby v niekom mohli nájsť oporu. Aby sme im pomohli napríklad so začlenením dieťaťa do školy či medzi rovesníkov, čo býva častý problém. Nie je to tak o tom, že všetko za nic...