Amatérski pekári sa na nich predháňajú v tom, komu sa podarí najkrajší bochník. Chlieb sa vedľa streamovaných televíznych kanálov stal pre mnohých stredobodom koronavírusovej zábavy.
Ešte pred pár desaťročiami s ním však bola spojená hlavne tvrdá práca a povinnosť, ktorej sa nedalo len tak vzdať. A bochník mal až posvätný status. Chlieb totiž nie je a vlastne ani nikdy nebol len základnou potravinou nevyhnutnou na prežitie.
Vždy sa s ním spájala aj symbolika a pravidlá prípravy, uchovávania i konzumácie, nech už je jeho podoba akákoľvek, teda je to bochník, placka či bageta. Isté je jedno: bez chleba sa ako ľudstvo len tak nezaobídeme, nech už sú vstupné suroviny či spôsob jeho výroby akékoľvek.
Vôbec prvý chlieb s kváskom jedli pravdepodobne starí Egypťania a považovali ho za jednu z najdôležitejších potravín vôbec. Od nich remeslo prevzali Rimania a od tých ich potom odkukali Galovia a tiež Slovania, ktorí chlieb piekli s pomocou pivných kvasníc.
Práve od starých Slovanov tiež pochádza dodnes zachovaný zvyk vítať hosťa chlebom a soľou. V čom sa však chlieb, ktorý aj dnes berieme ako takmer samozrejmú súčasť jedálnička, zmenil oproti tomu, aký jedli naši predkovia? A čo vlastne odlišuje náš bochník od chlebov vo zvyšku Európy?
Od ručnej práce k priemyselnej výrobe
Po stáročia platilo, že sa chlieb pečie doma a musí vydržať celý týždeň. Dôvod bol naporúdzi: väčšina populácie žila na vidieku, kde ľudia nemali na dosah pekáreň, kam by si ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.