Pokrm z hovädzieho mäsa, cibule, papriky a rajčín považujeme za tradičné jedlo slovenskej aj českej kuchyne. Nanajvýš sme ochotní pripustiť, že guláš sa k nám dostal pred stáročiami z Maďarska (niekdajšieho Uhorska), a to cez viedenskú kuchyňu. No je jednoducho „náš“.
Čo by si bez guláša počali české krčmy! A pri kotlíku čoho by sme sa tradične schádzali s rodinou a priateľmi až do chvíle, kým nás do bublín nerozdelila korona? V skutočnosti však išlo o jedlo tureckých janičiarov, čo bola elitná pechota osmanskej armády.
Títo najobávanejší a najdivokejší moslimskí bojovníci boli vychovávaní z mladých kresťanských chlapcov, ktorých tureckí sultáni odvádzali neislamským obyvateľom podrobených európskych krajín. Spomeňte si napríklad na Turčína Poničana od Sama Chalupku.
Vzniklo tak úslovie „poturčenec horší od Turka“. No späť ku gulášu. „Kul ash“ znamená v preklade mäso pre vojakov. Janičiari si guláš pred bitkami varili vo veľkých medených kotloch. Keď sa najedli, kotly vyčistili a používali ich ako bubny na povel do útoku.
Pokrm dobyvateľov
Tieto zlovestné rany sa ozvali aj 29. augusta v roku 1526 pri dnešnom Moháči v Maďarsku. Janičiari pozdvihli svoje zbrane a osmanskí delostrelci vypálili prvé gule proti neuvážene útočiacim šíkom uhorského a českého kráľa Ľudovíta Jagelovského.
Kresťanská armáda v priebehu necelých dvoch hodín podľahla presile vojsk tureckého sultána Sulejmana I. Porážka to bola vskutku drvivá. Zahynulo viac ako 15-tisíc bojovníkov spojenej európskej armády. A zatiaľ čo turecká jazda zabíjala utekajúcich kresťanských vojakov, z násypu nad bojovým poľom z mosadzných kotlov opäť zavoňala príjemná vôňa guláša.
Stalo sa to možno v okamihu, keď sa mladučký kráľ po páde z koňa pri úteku utopil v potoku Cselle. Turkom sa tým otvorila cesta do strednej Európy a na Viedeň, dôsledky bitky pri Moháči boli fatálne nielen pre kráľovstvá, ktorým vládol, ale pre veľkú časť starého kontinentu.
Jagelovci tak vymreli po meči, o dva mesiace na základe predchádz...
Zostáva vám 85% na dočítanie.