Záľuba slovanských národov v zbieraní húb je zjavná,“ potvrdzuje mykológ Miroslav Kolařík v článku pre prílohu Lidové noviny/Orientace. Máme v sebe kus hubárskej DNA. Hubárstvo sa u nás odovzdáva z generácie na generáciu.
Starí rodičia a rodičia učia deti v lese rozoznávať jedlé huby, prezrádzajú im obľúbené miesta, kde určite rastú,“ píše v rovnakom článku Jiří Kratochvíl. V tomto sa od „bratov“ Čechov asi príliš nelíšime. Zber húb nie je len zberom potravy, ale aj kultúrnym fenoménom.
No kým u nás by sme si za takým hríbom dubovým či sosnovým nohy polámali, v iných krajinách by okolo neho prešli bez povšimnutia. Čím to je, že niekde v Európe je zber húb populárny a inde o lesné huby ľudia nemajú záujem?
Ivan Jablonský, expert na liečivé rastliny z Českej poľnohospodárskej univerzity a spoluautor knihy Huby ako liek, hovorí pre magazín Téma: „Je to dané tradíciou. V našich oblastiach sa asi veľa bojovalo a ľudia viac trpeli hladom, takže nazbierané huby ich často zachraňovali. Východná Európa, sever Talianska, Bavorsko – všade tam sú tzv. mykofilici (mykofília je obľuba húb; opakom je mykofóbia, pozn. red.), zatiaľ čo Dánsko, zvyšok Nemecka, Holandsko a najmä Anglicko – to sú mykofobici. Tam ešte donedávna huby považovali len za jedovaté. V Anglicku kráčate parkom, popri chodníku rastú hríby a nik si ich ani nevšimne, lebo sa ich ľudia boja. A šampiňóny sa kupujú len v obchode.“
Mäso lesa
Huby sa kedysi nazývali „mäso chudobných“. Ak sa človek narodil v chudobnej slovanskej dedine a mäso mal dvakrát do mesiaca, namiesto neho jedol huby. Jozef Marec vo svojej knihe Stravovacie tradície na horných Kysuciach uvádza, že huby boli po čučoriedkach najviac zbieranými lesnými plodmi.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 74% na dočítanie.
Zostáva vám 74% na dočítanie.