Slovinská prekladateľka Diana Pungeršič: Po objave Slovenska som vedela, že sa o ňom musia dozvedieť aj ostatní

Začnem aktuálnou témou – vojnou na Ukrajine. Slovinsko si ju, hoci len krátko, zažilo relatívne nedávno. Otvára to vo vás traumatické spomienky?

Určite nám to evokuje vojnu v bývalej Juhoslávii. Objavujú sa tiež obavy, že takéto agresívne konanie opäť destabilizuje Balkán. Nejde len o strach alebo o reminiscencie...

​Ale poznáte svoju zraniteľnosť.

Paralelne fungujú obe perspektívy: ľudia sa obávajú, čo bude a zároveň sa im vynárajú spomienky na to, čo bolo. Vnímam to na sebe samej. Počas 10-dňovej vojny v Slovinsku som mala šesť rokov. Pamätám si, ako sme sa museli ukrývať v pivnici. Balkánske krvavé 90. roky sme s hrôzou sledovali v televízii. Zažili sme aj utečencov. Do dediny našej starej mamy prišla rodina z Bosny, zbombardovali im dom. Bol to zároveň môj prvý a výlučne pozitívny kontakt s moslimskou kultúrou, fascinovali ma koberce a háčkované obrúsky po celom domčeku. No najviac som sa tešila hojdačke, ktorú nám urobil ich dedo.

Do akej miery je v slovinskej literatúre zreflektovaná vojna?

Závisí od toho, ktorá. O tej v 90. rokoch len nedávno vyšli dva romány, ktoré tematizujú 80. roky a následné osamostatnenie. Ale priamo o vojne ešte román nevznikol, možno je to pre jej krátke trvanie skôr na poviedku. Pri príležitosti 30. výročia osamostatnenia však naša Verejná agentúra pre knihu zverejnila súťaž na literárne diela a filmové predlohy, tematizujúce práve slovinské osamostatnenie. No stále je veľkou témou aj druhá svetová vojna. Veľa o nej píše Drago Jančar, jeho Polárna žiara (1984, slov. preklad 2001, pozn. red.) sa odohráva tesne pred 2. svetovou vojnou v Maribore, no v románe Dnes v noci som ju videl vynikajúco spracoval najbolestivejšiu ranu slovinskej spoločnosti – povojnové vraždenia. Čistky boli nariadené vtedajším vedením juhoslovanskej strany podľa vzoru sovietskej revolúcie. No tie masové hroby boli pred verejnosťou po celé desaťročia zámerne ukryté, aj keď

miestnym obyvateľom dobre známe. Povojnové vraždenie domobrancov partizánmi sa vlastne začalo otvárať až po osamostatnení, dodnes bolo zaznamenaných asi sedemsto masových hrobov.

Dovtedy boli partizáni hrdinovia.

Partizánske hnutie má u nás dodnes dobrú povesť. V Slovinsku začal protinacistický odboj už v apríli 1941, pričom ten takzvaný Oslobodzujúci front netvorili len komunisti, ale dokopy pätnásť skupín, vrátane kresťanských socialistov, ľudových demokratov, združenia roľníkov... Do veľkej miery z vojny potom ťažil socialistický režim, ktorý si odboj trochu prisvojil. No dodnes ide o zásadnú traumu našej spoločnosti.

Nedokážete zniesť tú ambivalenciu? Že na jednej strane boli part...