Pamätáte sa, kedy vás prvý raz niekto konfrontoval s tým, že váš hlas nie je práve priemerný?
Ja som svoj hlas nikdy nevnímal ako mimoriadny.
Vy možno nie, ale ja sa pýtam na okolie.
Aby som bol úprimný, ani mi to nikto nepovedal. Až keď som bol starší, začali ma ľudia v reštaurácii spoznávať podľa hlasu. Sedel som chrbtom a prišla za mnou pani: „Jeej, pán Farkaš, to ste vy.“ Pýtam sa: „A ako ste ma spoznali?“ „Podľa hlasu.“ (Úsmev) Sám som však naň nikdy nebol fixovaný. Cítim však, že vekom mi pomaly odchádza, hlasivky sú čoraz citlivejšie.
Isté je, že máloktorý herec má zapamätateľnejší hlas ako vy. Vy ste sa naň naozaj nikdy vedome neorientovali ako na pracovný nástroj?
Nepatrím k tým hercom – zdajú sa mi aj trochu smiešni – ktorí nahodia taký mužný nízky baritón, a inak už ani nehovoria. Nech dabujú kohokoľvek. No keď takého herca kopnete pod koleno, veľmi tenko zakričí au! (Úsmev) Ja som svoj hlas, naopak, používal vždy podľa potreby. Keď čítam rozprávky v rozhlase alebo robím dabing, snažím sa timbrom priblížiť postave.
Takto to pri dabingu funguje bežne, alebo to je vaša osobná finta?
Nerobí to takto nikto, ale nepovažujem to ani za fintu. Zdá sa mi to samozrejmé. Keď som daboval Dustina Hoffmana s jednou renomovanou herečkou, po chvíli si všimla, že hovorím zvláštne a stláčam si nosnú dierku. Pýta sa ma: „Čo ti je?“ Vysvetlil som jej, že sa snažím priblížiť Hoffmanovi, ktorý ma v hlase istý „nazál“. A ona nato: „A čo si sprostý, veď ťa nebude nikto poznať!“ To som sa zas začudoval ja, prečo by malo byť pri dabingu žiadúce práve toto! Neviem si ani predstaviť, že by som rovnako daboval Monka aj Al Pacina. To proste nejde. Aj som sa vtedy spýtal tej kolegyne: „A ty keď dabuješ kačku v Disneyovke, prečo nehovoríš svojím normálnym hlasom?“
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.