Herečka a ultramaratónkyňa Lenka Poláčková: Baví ma nikam nezapadať

Na Slovensku ste nedávno nakrútili detskú audioknihu Kocúr vo svetri. Môžete nám ju predstaviť?

Je to moja v poradí tretia kniha, ale prvá rozprávková. Rozpráva o kocúrovi, ktorý sa vydal za polárny kruh hľadať polárnu žiaru. Príbeh mi napadol na začiatku minulého roka v Nórsku. Môj manžel Honza, ktorý je fotograf, k nej vytvoril fotky nášho kocúra Crampona. Ja som ešte dokreslila obrázky ďalších hrdinov, ktorí v knihe vystupujú. Knižka je kombináciou fotiek a ilustrácií. Vyšla na začiatku decembra.

Ako ste spomenuli, táto knižka nie je vaša prvotina. Vyšli vám dve – prvá s názvom Nájdem odvahu, druhá sa volá Viac odvahy. Už ste odvahu našli a máte jej dostatok?

Kiežby. V niektorých veciach však určite. Nemám už napríklad strach z výšok alebo zdržiavať sa niekde sama, v noci alebo v lese. V tomto mám odvahy viac. Ale nápad na knihu o odvahe vznikol počas môjho behu po trase Cesta hrdinov Slovenského národného povstania. To je najdôležitejšia turistická diaľková trasa u nás. Začína sa na severovýchode v Duklianskom priesmyku a prechádza celým Slovenskom až na hrad Devín pri hraniciach s Rakúskom. Meria sedemstosedemdesiat kilometrov. Zdolanie trasy a knihu, ktorá z toho vznikla, som venovala všetkým tým neviditeľným ženským hrdinkám, ktoré obdobie vojny zažili a museli tiež každodenne preukazovať veľkú dávku statočnosti. Hoci ide o iný spôsob hľadania a nachádzania odvahy, než mali muži, ktorí museli vziať zbraň a ísť do boja. Keď som sa potom s niektorými ženami stretla osobne a hovorila s nimi, vyplynulo z toho, že hľadanie odvahy pokračovalo ďalej v celom ich živote. Zdalo sa mi to príznačné v tom, že každý z nás na niečo v živote zbierame guráž.

O čom premýšľate, keď bežíte?

Na tých extrémne dlhých tratiach prebieha veľmi veľa fáz, počas ktorých sa vystrieda veľa rôznych pocitov. Úlohu hrá aj to, koľký deň ste na trase. Strieda sa tam štandardná až extrémna únava, premýšľam aj o úplne praktických veciach, či mám napríklad so sebou dosť vody, či cestou narazím na nejaký prameň, kde by som si mohla vodu doplniť. Keď náhodou zablúdim, premýšľam o tom, akým spôsobom sa zase na trasu vrátim späť, koľko toho mám ešte pred sebou... A potom sa dostavujú aj také momenty, že je človek v tej pravej eufórii, keď ani nevníma, že beží. Ale prichádzajú aj ťažké chvíle.