Filozofia a šport. Na pohľad dve protikladné entitity. Už v antike však vedeli, ako intenzívne môžu zo seba čerpať. A tiež to, ako zásadne šport prispieva k plnosti bytia. Vrátane jeho duševnej roviny. Ak ste si ho doteraz nezaradili do života, možno to po odhalení jeho prekvapivo „hlbokého dna“ budete chcieť zmeniť.
Odkrývanie pravdy
Pohybovým aktivitám, dnes označovaným ako šport, sa venovali už v najstarších civilizáciách. Tento termín sme však pred 14. (možno dokonca až 15.) storočím zaručene nepoužívali. Časť odborníkov sa prikláňa k tomu, že vzišiel z latinského deportare – čo znamená pobaviť sa – iní zastavajú názor, že jeho koreňom je disport, čo je sformovaný tvar z latinského dis-, čiže preč a oddelene, čiže portare- odniesť.
Slovami Lukáša Mareša, mentálneho kouča a filozofického konzultanta, ktorý na tému filozofia športu napísal viacero akademických prác, „možno z tejto etymológie usudzovať, že šport je spôsob, ako byť odnášaný od vážnych povinností a zámerov“.
A to je – odhliadnuc od jeho vrcholových foriem – dominantné chápanie jeho zmyslu aj dnes. Filozofi, ktorí sa po mnohostáročnej pauze k téme športu vracajú, mu však pripisujú aj omnoho závažnejšie, či ak chcete vznešenejšie obsahy.
K ich podstatným inšpiračným zdrojom pritom patrí zlatý antický „triumvirát“ – Sokrates, Platón a Aristoteles. Šport ako herne-pohybovo-zápolivá aktivita totiž tvoril základnú zložku antickej gréckej kultúry. „Tí, ktorí odmietali cvičiť, boli označovaní termínom idiotai ako necvičení, duševne či telesne nespôsobilí občania, nezúčastňujúci sa verejného života obce,“ píše Lukáš Mareš.
Platón, ktorý sa, mimochodom, sám venoval zápaseniu, rozlišuje úroveň športu podľa zložky duše, ktorú primárne angažuje. Na najnižšej, takzvanej žiadostivej rovine je šport založený na získavaní materiálnych statkov v podobe cien na súťažiach.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 65% na dočítanie.
Zostáva vám 65% na dočítanie.