Teoreticky to v 21. storočí ovládame všetci: hra pre dieťa nie je nadstavba, hra je jeho základná potreba. A to predovšetkým tá, ktorú si manažuje samo. Ak ju rodičia vytláčajú na úkor krúžkov či iných štruktúrovaných aktivít, riskujú viac ako len to, že ho oberú o bezprostredné momenty zábavy.
Bez hry nedozrejeme
Voľný, neplánovaný čas detí na hranie sa podľa štatistík za posledné polstoročie neustále znižuje. Dôvodov je viacero. Peter Gray, emeritný profesor psychológie na Boston College, tvrdí, že jedným z nich je aj to, že „dospelí vyvíjajú čoraz väčšiu kontrolu nad aktivitami detí“.
Nerobia to zo zlých dôvodov. Jednoducho sú presvedčení, že lekcie klavíra, šachu či nemčiny sú užitočnejším nástrojom na ich sebarozvoj (a teda úspešnejšiu a šťastnejšiu budúcnosť) než čas vo vlastnej réžii. No mýlia sa. Práve takzvaná voľná hra – tak osamote, ako aj s druhými deťmi – je pre mozog nenahraditeľná. Ide o tú najkomplexnejšiu prípravu na život, akou nás evolúcia vybavila.
Hra je vo svojej podstate pudová aktivita, aj z toho dôvodu ju OSN uznáva ako základné ľudské právo. „Jedným z najlepších spôsobov, ako pochopiť, prečo sa deti hrajú, je pozrieť sa na správanie mláďat zvierat. Primáty a mnoho ďalších zvierat sa v mladosti hrá, čo zvyčajne sprevádza charakteristická chôdza alebo signál. Ten ostatným zvieratám ukazuje, že ich aktivity – ktoré sa môžu zdať agresívne – nemajú brať vážne, rovnako ako sa deti môžu usmievať, keď sa hrajú a bojujú,“ konštatuje magazín Time v článku s názvom Tajomná sila hry.
Táto aktivita je pre detstvo natoľko zásadná, že v prípade
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 72% na dočítanie.
Zostáva vám 72% na dočítanie.