Herec Jakub Štáfek, ktorý s vami okrem iného nakrúcal seriál Devadesátky, mi o vás povedal, že ste taký dobrý medvedík a že vás má rád nielen on, ale aj ostatní herci.

(Smiech) Stretli sme sa prvýkrát pri nakrúcaní seriálu Případy 1. oddělení, kde pomáhal réžii. V druhej sérii potom hral epizódnu rolu – mladíka na kanoe. A potom sme na seba narazili pri nakrúcaní seriálu Specialisté. Jakub Štáfek je tiež fajn (usmieva sa).

Archív HN

​Aká je tá vaša metóda, ako sa stať obľúbeným u väčšiny hercov?

To by ste sa asi museli spýtať ich. Ale chcete metódu na obľúbenosť? Vážim si ich prácu, takže sa potom o to viac snažia a výsledok sa väčšinou podarí.

Platí, že keď sa film podarí, sú v kritikách chválení herci, a keď sa dielo nepodarí, môže za to režisér, ktorý ich zle viedol?

Režisér môže za všetko. Keď herci podajú zlý výkon, je to aj jeho chyba. Už preto, že ich chybne obsadil. A potom preto, že im nedokázal pomôcť hrať lepšie.

Pomáha vám v režisérskej profesii aj to, že ste popri réžii vyštudovali aj herectvo?

Určite mi to pomáha, pretože ako režisér potom viem, čo herci potrebujú na čo najlepší výkon. Viem napríklad, že herec nikdy nesmie mať pocit neistoty. A že každý herec potrebuje iné impulzy na to, aby podal skvelý výkon. Niekto potrebuje racionálne vysvetliť, čo presne od neho chcem, iný skôr preferuje nejakú metaforu alebo mu predvediem emóciu. Herci vyžadujú individuálny prístup. Univerzálny cieľ je vytvoriť medzi režisérom a hercami pocit dôvery.

Ku ktorému typu patrí napríklad Jan Cina, ktorý exceloval vo vašej minisérii Herec?

Našťastie sa mi takmer vždy podarilo obsadiť veľmi talentovaných hercov. O mojom poňatí roly sa zhovárame vždy vopred a herci ma väčšinou pochopia. Tie naše rozhovory bývajú veľmi osobné a intímne.

Rozprávame sa o našich zážitkoch a skúsenostiach, ktoré by sa na stvárnenie tej-ktorej úlohy mohli hodiť. Tak o hercoch viem niektoré informácie, ktoré, samozrejme, nemôžem zneužiť. A aby mi mohli dôverovať, dám im zase niektoré takéto informácie o sebe. Až potom všetci na pľaci vedia, prečo čo robia. A akým typom je Honzo Cina? Je veľmi citlivý, vnímavý a empatický. A zároveň potrebuje racionálne zdôvodnenie charakteru svojej postavy, aby boli jasné jej motivácie. Na mne je postrážiť, v ktorej fáze filmu alebo seriálu by mal byť najvypätejší moment jeho hereckého výkonu. Ako v pesničke – aj tá má svoj vrchol, kde by mal spevák pritlačiť.

S kým sa vám komunikuje ľahšie? S nádejnými hercami typu Jan Cina alebo Kryštof Bartoš či s hereckými hviezdami typu Ondřej Vetchý? Musíte k nim pristupovať inak?

Ani nie, ku všetkým si musím nájsť cestu, aby sme pocítili vzájomnú dôveru. Ale keď mám robiť s nejakou hviezdou, mávam obavy z prvého stretnutia. Ako bude reagovať? Keď začneme pracovať, je mi to potom už jedno, pretože na tie obavy zabudnem, starám sa o iné veci. Čaká ma toľko rozhodnutí, že si nemôžem dovoliť sústrediť sa na to, či je hviezda v pohode. Pri nakrúcaní filmu Správa som to zažíval napríklad s britským hercom Johnom Hannahom. Nevedel som, ako sa mám baviť s hollywoodskym hercom, ktorý exceloval vo filmoch ako Štyri svadby a jeden pohreb alebo Múmia. Nevedel som, či mu mám rovno povedať, že zajtra tých pätnásť strán textu budeme nakrúcať v kuse, na jeden záber. Ale potom sme sa stretli a bolo to úplne v pohode. Správal sa úplne profesionálne.

Ako vám ide komunikácia s detskými hercami?

Tým sa vyhýbam! (vyprskol do smiechu) Neviem s nimi veľmi komunikovať. Navyše sa bojím, že by mi ako Slovákovi chvíľami ani nerozumeli. Keď výnimočne na pľaci mám nejakého detského herca, poverím komunikáciou s ním pomocného režiséra. On mu potom šikovne tlmočí moje požiadavky....