Vyrastali ste ako „dievča pri tele“. Ako veľmi vás ovplyvnil film Metráček z roku 1971 o obéznom dospievajúcom dievčati, ktoré kvôli svojej postave trpí pocitom menejcennosti?

Úplne som sa v ňom našla. S hlavnou hrdinkou som súcitila. Bol to vlastne príbeh o mne, o všetkých príkoriach, aké som sama zažívala.

Kedy vám začala obezita prekážať do tej miery, že ste sa rozhodli s ňou bojovať?

Ja som s tučnotou bojovala dlhodobo. Začínala som s chudnutím každý pondelok, každý spln, na slnovrat, vždy 1. januára... Ale jedna vec je chcieť a druhá vec je samotná realita, v ktorej som prežila veľa slepých uličiek. Mnohokrát som dokázala schudnúť, mnohokrát som zase v rámci jo-jo efektu pribrala. Potom to už bolo čoraz horšie a horšie... A vlastne som zažívala presne to, čo teraz moji pacienti.

Aké to bolo, venovať sa potom ako lekárka pacientom s cukrovkou, z ktorých väčšina mala výraznú nadváhu či obezitu, a zároveň sama mať kilá navyše?

V čase, keď som nastúpila do IKEM (špičkové zdravotnícke zariadenie Inštitút klinickej a experimentálnej medicíny v Prahe, pozn. red.), kde som sa zaoberala liečbou cukrovky, som mala naozaj výraznú nadváhu. Pred tridsiatimi rokmi bolo liekov na diabetes len pár – a rozhodne nie takých účinných ako dnes – a v liečbe cukrovky sa vždy dával veľký dôraz na režimové opatrenia. A ja som ľuďom kázala o diéte a o nutnosti schudnúť. Pacienti sa na mňa, samozrejme, pozerali s dešpektom, čo som z nich cítila a nebolo to príjemné. Hovorila som si, že som vyštudovala odbor, ktorý chcem robiť, a zrazu strácam autoritu len kvôli tomu, ako vyzerám. To bol moment, čo ma veľmi ovplyvnil.

Takže ste začali chudnúť?

Také jednoduché to nebolo. Prišli dve tehotenstvá a to u mňa zakaždým, bohužiaľ, znamenalo plus ďalších 20