Už vyše dvadsať rokov sa zaoberáte sociológiou starnutia. Asi málo ľudí vie o ňom toľko a z toľkých rôznych aspektov ako vy. A tak sa vás môžem na rovinu opýtať: Bojíte sa ho?

Áno, bojím. Ale musím vás poopraviť: to, že starnutie skúmam, neznamená, že ho poznám najlepšie na svete. Je to fenomén, ktorý prežívame všetci, avšak každý inak, po svojom, a dá sa povedať, že každý z nás je expertom na starnutie.

Trochu ste ma tou úprimnou odpoveďou zaskočili. Prečo sa ho bojíte?

Zbytočne veľa toho o ňom viem (smiech). Ale vážne, existujú štúdie, aj keď je ich zatiaľ veľmi málo, ktoré hovoria, že čím viac sa ľudia o starobe dozvedia, tým sa ich postoje k nej zhoršia. Skúmalo sa to typicky u detí, ktoré tak zrazu zistia veci, ktoré možno nie sú na prvý pohľad vidieť, nestretávajú sa s nimi v bežnom živote, a začnú sa staroby báť. To je jeden z protiargumentov medzigeneračných projektov, ktoré sú síce veľmi oslavované, ale je tu aj ten zdvihnutý prst: pozor, môžu prinášať aj tieto negatívne aspekty. Tým sa teda oblúkom vraciam k tomu, prečo aj ja mám tento postoj. Zistíte, že starnúť nie je jednoduché, že vás ľudia môžu začať diskriminovať, hovoriť vám škaredé veci, správať sa k vám nepekne. A to môže bolieť. To, čo sa deje okolo starnutia, je tak veľký podiel toho, prečo sa obvykle na starobu netešíme.

O to viac ma zaujíma, prečo sa takejto „nepríjemnej“ téme dobrovoľne venujete.

Pretože starnutie nie je biologicky univerzálne. Je to síce dôsledok fyzikálneho javu a biologických zmien, ale zároveň je silne sociálne konštruované. Inak bude starnutie prežívať človek s dobrou socioekonomickou situáciou, inak človek, ktorý žije na podpore, inak ten, kto žije na juhu, a ten, kto na severe. A práve táto farbitosť starnutia je to, čo z neho robí zaujímavý vedecký projekt. Tiež to ale robím pre svoju vlastnú budúcnosť, pretože chcem zostarnúť v spoločnosti, v ktorej sa nebudem musieť báť starnúť.