Ktoré jedlo či potravina z normalizácie vám prirástli k srdcu?
Ako väčšina detí svojej generácie som miloval dukátové buchtičky so šodó, respektíve s vanilkovým krémom. Na rozdiel od súčasnosti som bol chudý... Aj u mňa je za tou nostalgiou hlavne to, že sa pri spomínaní vraciam do detstva alebo do mladosti. A chute či vône nás tam dostanú spoľahlivo. Aj Rakúšania majú slabosť pre retro debatu, radi spomínajú, čo jedli ako malí. Sú tam, samozrejme, odlišnosti, ale aj prieniky...
Čo máme spoločné?
Záľubu vo farebných limonádach. Červenú malinovku volajú Kracherl. Aj oni ako deti milovali nápoj v prášku, z ktorého si málokto vyrábal limonádu, ale väčšinou si to, rovnako ako my, nasypali na ruku a lízali, takže potom mali farebný jazyk. Len sa to nevolalo Vitacit a Šumienka ako u nás. Nostalgicky spomínajú aj na plastové figúrky medveďa, ktoré fungovali ako obal na med. Naopak, iné spomienky máme napríklad na zmrzlinu. My sme mali obmedzenú ponuku, zatiaľ čo v Rakúsku sa v 70. až 80. rokoch skoro každú sezónu výrazne zmenil sortiment. Preto sú Rakúšania schopní štruktúrovať svoj životopis podľa toho, ktorá zmrzlina bola práve v tom roku u nich najobľúbenejšia. My sme tu mali nanukovú tortu, Ledňáčka a Míšu. Na toho napríklad spomínam veľmi rád. To je veľký kult.
Kedy sa začal vyrábať?
Samotná zmrzlina bola známa už v polovici 50. rokov, ale až na začiatku 60. rokov začala mať v sebe špajľu, takže sa lepšie jedla, predtým to bola kocka. U nás a v Rakúsku sa v 60. a 70. rokoch deťom propagovali najrôznejšie mliečne výrobky vrátane zmrzlín, bez ohľadu na to, aké boli sladké a tučné. Stále sa považovali za zdravé. Vybavujem si celý rad cukríkov, ktoré som ako dieťa miloval. V roku 1977 sa začali vyrábať Bonpari. Najradšej som mal ten zelený. Mal byť asi jablkový, ale chuťou mi to veľmi nepripomínal (usmieva sa). Lentilky boli ešte oveľa skôr, už v roku 1907, veľkovýroba sa rozbehla v roku 1954. Tam farba nerozhodovala, všetky chutili rovnako.
Zostáva vám 90% na dočítanie.