Napriek odporúčaniam nutričných odborníkov či lekárov sú tým prvým, po čom sa zapráši, keď nachystáte pre priateľov či rodinu malé posedenie. Sú vo svojej podstate absolútne jednoduché a návykové zároveň. Ak neodoláte a siahnete po zemiakovom lupienku, nikdy nezostane len pri jednom.
Dodnes patria k jedným z najpredávanejších snackov a okrem základne klasiky (teda nič len lupienok, soľ a olej) sú k dispozícii nespočetné príchute vrátane pre našinca takých nepochopiteľných ako ocot. No podobne ako ďalšia zemiaková pochúťka – hranolčeky – aj o prvenstvo a prapôvod lupienkov alebo čipsov, ak chcete, sa zvádzajú ľúte boje.
I keď možno nie až také ľúte ako pri „hranolkách“, na ktoré si do krvi nárokujú tak Belgičania, ako aj Francúzi (ba dokonca Američania). Tak ako to vlastne s tými zemiačkami bolo?
Z lovca kuchárom
Keď sa 15. júla 1824 v Saratoge narodil malý George Speck, rozhodne to nevyzeralo, že by jeho osudom malo byť varenie. Narodil sa do zmiešanej rodiny – mama pochádzala z kmeňa Hurónov, otec bol zas Afroameričan, čo Georgeovi i jeho súrodencom prepožičalo zaujímavé črty.
Obe tieto skupiny obyvateľov však patrili v tom čase v Spojených štátoch k tým najchudobnejším a zo strany „bielych“ aj k podceňovaným a utláčaným. Detstvo nemal ľahké, otec nemal stabilné zamestnanie, pre zranenie chrbta totiž nemohol vykonávať ťažšie práce.
Zato však rád podnikal rôzne „pestvá“ ako drobné krádeže a výtržnosti, vďaka čomu odčerpávali pokuty z už aj tak napätého rodinného rozpočtu. Po jednom incidente ho uznali dokonca za vinného z napadnutia s úmyslom zabiť, za čo si odsedel desaťročný trest.
Je tiež možné, že agresivitu si vybíjal aj na rodinných príslušníkoch. Nemožno sa čudovať, že Georgea to ťahalo von, do lesov v okolí jazera Saratoga, kde lovil zver a ryby nielen na vylepšenie jedálnička, ale i na predaj.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 69% na dočítanie.
Zostáva vám 69% na dočítanie.