Na počiatku boli voda a cukor. Plávaním v roztoku z nich zloženého – odborne nazývanom plodová voda – každý jeden z nás strávil celý svoj prenatálny život. A už vtedy sa nám tejto sladkej látky málilo, čo dokazujú pozorovania po pridaní sladkého roztoku do plodovej vody.
Dieťatko vtedy zvyšuje frekvenciu prehĺtania a neraz na sladkú chuť reaguje aj mimikou odrážajúcou uvoľnenie. Či dokonca až úsmevom. Nielenže sa teda s chuťou na sladké rodíme, sme s ňou už počatí. Sladké je materské mlieko, ako aj každý iný bohatý a bezpečný zdroj energie.
Inými slovami, v prírode nenájdete potravinu, ktorá by človeka mohla ohroziť, a zároveň chutila sladko. Z toho istého dôvodu sa najťažšie adaptujeme na horkú chuť, ktorá často poukazuje na prítomnosť toxických látok. Mimochodom, niektorí si ju neobľúbia nikdy.
Časť populácie má na ňu totiž dokázateľne zvýšenú citlivosť, v dôsledku čoho častejšie odmietajú kávu, pivo či čokoládu s vysokým obsahom kakaa. Rovnako je dokázané, že so stúpajúcim vekom naša náklonnosť k sladkému klesá, predovšetkým v mužskej časti populácie.
No a v starobe sa k nej zas vraciame. Vo vyššom veku sa totiž zhoršuje vnímavosť voči horkej a kyslej chuti, čo môže byť ešte umocnené chronickými ochoreniami a užívaním väčšieho množstva liekov. Mladší dospelý a stredný vek by mal byť z čisto fyziologického hľadiska voči sladkej chuti – a teda i potravinám s ňou spojeným – pomerne rezistentný.
Akurát že nie je. Čo všetko môže naša túžba po tejto chuti signalizovať a čo znamená, ak preferujeme nejakú inú? Do akej miery môžeme telu v oblasti týchto náklonností dôverovať a do akej sa mať pred nimi na pozore?
Volanie po cukre
Hneď na úvod vás – ako už mnohokrát – sklameme. Ide totiž o oblasť, v ktorej sa mimoriadne ťažko zovšeobecňuje. O tom, že telo nám prostredníctvom chuti čosi signalizuje, niet pochýb. Naše „čitateľské“ schopnosti v tomto smere sa však dosť líšia, každý z nás má totiž inak vyvinutú takzvanú interocepciu, čiže schopnosť „cítiť sa zvnútra“, vnímať svoje vnútorné telesné prostredie. A teda i to, či je naša chuť na sladké odrazom únavy, smútku alebo nedostatku zložitých sacharidov či bielkovín.
„Nutkavá potreba jesť niečo sladké môže mať príčinu v jedálničku, keď sa v snahe o jeho ozdravenie vyhýbame napríklad sacharidom,“ hovorí pre Lidové noviny nutričná špecialistka Věra Boháčová. „Tým však telo okrádame o najdôležitejší energetický substrát. Na sacharidoch funguje naša pohybová a mentálna aktivita, takže keď telo vyčerpáme, potrebuje energiu a komplexné sacharidy už potom nestačia, je potrebná rýchla energia, takže siahneme po niečom sladkom.“
Nutričná terapeutka Veronika Pourová súhlasí: „S čím sa v praxi u klientov stretávame najčastejšie, sú chute na sladké v popoludňajších hodinách v pauze medzi obedom a večerou. Príčinou môže byť nevhodná skladba predchádzajúcich jedál, vynechanie raňajok alebo prílohy pri obede, ale aj chýbajúci olovrant. Chuť na sladké môže znamenať jednoducho to, že sme hladní, a často pomôže, keď jedálniček vyvážime.“ Veľmi často v súčasnej strave absentuje dostatok vlákniny či bielkovín.
Chuť na sladké však môže byť jednoducho len návyk – podobne ako v prípade kávy – a podľa odborníkov má zväčša psychický základ.
Zostáva vám 27% na dočítanie.