Rané deväťdesiate neboli ktovieaké časy. Étos novembrovej revolúcie pozvoľna vyprchával a viac než demokracia naberala na sile ekonomická kriminalita. „Ako úplne prvé prišli fakturačné podvody a neskôr nebankové subjekty,“ sumarizoval v rozhovore pre HN magazín prokurátor Ján Šanta.
„Nehovoriac o tom, že medzitým nastúpili rôzne mafiánske skupiny, privatizačné kauzy a vôbec násilná trestná činnosť, akou bolo vydieranie, drogová trestná činnosť, krádeže áut, ale aj vraždy a podobne.“ Ani pokusy vyrovnať sa so zločinmi minulého režimu príliš nevychádzali.
Ján Langoš so svojím nápadom zriadiť úrad mapujúci eštebácku minulosť v roku 1992 pohorel. Mnohí na vysokých miestach sa ho právom obávali. Návrh zákona o zriadení Ústavu pamäti národa sa mu podarí na pôde parlamentu predložiť až desať rokov nato.
Spoločnosť – časť na vedomej, časť na nevedomej rovine – prežíva masívne sklamanie. Sloboda, ktorú nám štrnganie na námestiach prinieslo, pred nami stála naďalej najmä ako potenciál, nie realita. A mnohí sa jej výziev navyše báli. Kotvu – ako už mnohokrát v dejinách – hľadali na zlých miestach: u alfa samca menom Vladimír Mečiar a v nabubrelých hejslováckych ideáloch.
Svoje si nedáme!
Navyše, v základoch sa čoraz viditeľnejšie otriasalo ešte čosi: spolužitie Slovákov a Čechov.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 75% na dočítanie.
Zostáva vám 75% na dočítanie.