Keď ostatní riešili videohry alebo najnovší mejkap, vy ste riešili mentálnu anorexiu. Kedy sa u vás začalo ochorenie vyvíjať?
S odbornou pomocou sme anorexiu začali riešiť, keď som mala čerstvých šestnásť, ale samotné ochorenie sa vyvíjalo dlhšie. Človek má predispozíciu, to ochorenie sa rozvíja pod vplyvom našich skúseností, a keď príde náročné či stresujúce obdobie, či sme mladí alebo starší, tak prepukne.
V akom zmysle sa to ochorenie vo vás rozvíjalo?
Už ako dieťa som mala veľmi negatívny sebaobraz. Bola som veľmi zameraná na svoje telo, na to, ako vyzerám a čo si o mne myslia ostatní. Téma hmotnosti v mojom okolí veľmi rezonovala. Spolužiačky začali chodiť do fitka, porovnávali sa, kto ako vyzerá, kto má aký veľký zadok a stehná, a čo s tým treba robiť. Tieto témy sa riešili aj v športovom prostredí, v ktorom som sa pohybovala, rezonovalo to aj v mojej bližšej rodine. No témami hmotnosti a stravovania je nasiaknutá celá naša spoločnosť a podľa môjho názoru sa k nám dostáva, aj keď ju sami neriešime. Už ako dieťa na základnej škole som si myslela, že mám veľké bruško. Hovorila som, že je „tehotenské“, že mi vytŕča. Veľmi som sa zaň hanbila a snažila som sa ho skrývať. Zaťahovala som si veľmi silno opasok, lebo som sa bála, že to ľudia vidia. Necítila som sa vo svojom tele komfortne.
Ako sa menil váš vzťah k vlastnému telu pri dospievaní?
Prichádzali prvé úzkostné stavy. Súviseli s tým, že som sa necítila dobre vo svojom tele. Začala som sa zaujímať o zdravý životný štýl a deliť potraviny na dobré a zlé. Bála som sa sladkostí, lebo je v nich cukor, a myslela som si, že z toho sa priberá. Pri mentálnej anorexii si pravidlá nastavujete čoraz prísnejšie a dostávate sa do kolobehu, z ktorého sa už neviete vymotať. Váš jedálniček je čoraz užší. Jedlo aj cvičenie sa začnú stávať prostriedkom kontroly, v ktorej nesmiete poľaviť – inak sa za to musíte potrestať. Je to valcujúce. Prichádza úbytok hmotnosti a spolu s tým sa mení aj psychika.
Zostáva vám 86% na dočítanie.