Jeho športový talent vzbudzoval úžas. Keby chcel, poľahky by sa stal špičkou v rýchlostnom plávaní, potápaní či gymnastike. Tréneri mu dohovárali, ba niektorí priam prosili, aby sa jednou z týchto ciest vybral. Bill May však nechcel. Či skôr nemohol. Svoju životnú lásku totiž objavil už ako desaťročný a nič mu ju nedokázalo nahradiť.
Bez ohľadu na to, že náklonnosť k nej mu prinášala najmä rozpačité pohľady. Jeho matke raz telefonoval anonym, že má chorého a perverzného syna, ktorý túži tráviť čas v dievčenských plavkách. Bill May však len potreboval totálnu realizáciu svojho športového, ale i umeleckého génia. Priťahovala ho voda, ale tiež krása, hudba a emócie. A na svete existovala preňho len jediná oblasť, kde sa to všetko spája: synchronizované plávanie.
Najdlhšie čakanie na olympiádu
„Tanec vo vode“ bol odjakživa ženským vesmírom. Pre Billa to však nebol argument, prečo ho opustiť. „Ide o niečo, čo vychádza z nášho srdca, nie z pohlavia,“ argumentoval. „Nedokážem si vysvetliť, prečo by mi ho niekto mal odopierať.“ A tak trénoval a vyhrával súťaž za súťažou.
Organizátori ho z nich nikdy nevylúčili, lebo sa obávali obvinenia z diskriminácie.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 73% na dočítanie.
Zostáva vám 73% na dočítanie.