Majiteľ Viech Vojtěch Záhorský: Baví ma tvoriť priestory na výmenu názorov

Je to paradox. O Vieche sa hovorí ako o najautentickejšom bratislavskom podniku nadväzujúcom na dejiny jej vinárskej kultúry. A pritom ju vytvoril Čech žijúci v Modre. Aspoň ste vyštudovali čosi, čo súvisí s gastronómiou?

(Smiech). Nie, vyštudoval som ekonómiu zameranú na umenie, kultúru a komunikáciu na univerzite v Miláne. Pracoval som v niekoľkých podnikoch ako čašník – v Miláne aj Bratislave –, ale odvšadiaľ ma vyhodili (smiech).

Teda ďalší paradox. Ale študijný odbor nebol až tak úplne „mimo misu“.

V podstate nie. Vybral som si ho na základe mojej strednej školy – taliansko-českého gymnázia v Prahe. Mojím mládežníckym snom bolo pracovať ako produkčný. Na strednej škole som robil producenta džezovej skupine. Celé gymnázium som v podstate organizoval koncerty a zároveň divadelné predstavenia zhudobnenej poézie pre študentov zo základných škôl v Divadle Semafor.

A v rámci rodiny máte nejaké krčmové či gastronomické korene?

To veru nie, pochádzam z rodiny, ktorá je skôr z divadelného prostredia. Pradedko aj prastrýko boli herci Národného divadla, babička baletka.

Dá sa teda povedať, že máte v krvi cit pre komunikáciu a tvorenie atmosféry. Ako ste sa ocitli na Slovensku?

Na univerzite v Miláne som stretol svoju manželku Slovenku. Nepáčilo sa jej zostať žiť ani v Miláne, ani v Prahe, chcela sa vrátiť do Bratislavy, do Petržalky, hoci napokon sme sa presťahovali do domčeka v Modre. Tak som sa ocitol v roku 2008 v Bratislave. Prvá vec, ktorú podvedome robíte, keď ste v cudzom prostredí, je to, že sa začnete orientovať v priestore a čase, jednoducho povedané, že sa pozeráte doprava – doľava, do minulosti, ale trochu i do budúcnosti. Veľmi ma zaujímala odpoveď na otázku, v čom bola Bratislava slávna. Také Miláno bolo trebárs do 60. rokov minulého storočia plné mliečnych barov. Predstavte si, ako mladí Taliani po druhej svetovej vojne vo veľkom pili mlieko a jedli jogurty. Vždy ma zaujímalo prídavné meno, ktoré sa dá k mestu priradiť – ako stovežatá Praha. Čo by sa dalo priradiť k Bratislave?

Určite čosi súvisiace s Dunajom.

Áno, Dunaj je pre ňu dominantný. A je nádherný. Ale v tom čase som túto spojitosť ešte nedokázal vnímať. Manželka mi však povedala, že v Bratislave odjakživa existovali viechy – a to ma zaujalo. Nevedel som, čo to je, nikdy som o nich nepočul, tak som začal študovať knihy o bratislavskej histórii. Nadchlo ma, ako tu žili pokope štyri menšiny, každá používala iný jazyk, no všetky sa stretávali v tých viechach a zrejme čiastočne aj vďaka vínu si rozumeli. Tvoril som si v hlave takú v podstate romantickú podobu podnikov tej doby.