Ste rodák z Bošáce, ktorá je krajom slivovice. Čo vás nasmerovalo k vínu?
Áno, som rodák z Bošáce. V rodine, v ktorej bolo osem detí, som najmladší. Moje smerovanie určilo to, že som nastúpil v roku 1959 do vinohradnícko-ovocinárskej školy v Modre, ktorá bola výberová a v tom čase jediná v Československu. Mal som spolužiakov od Ašu až po Kráľovský Chlmec. Pôvodne som tam šiel s tým, že sa zameriam na ovocie. Ale pretože Modra bola vtedy najväčšia vinohradnícka obec v Československu, bolo preferované víno. Vyučovalo sa tam vinohradníctvo aj ovocinárstvo. Viac ma však zaujalo vinohradníctvo a už po skončení druhého ročníka som vedel, že chcem ísť študovať do Lednice na Morave, kde prednášal profesor Vilém Kraus, tvorca modernej československej vinárskej školy. Počas štúdia som išiel za sestrou do Štúrova, kde o poschodie vyššie bývala mladá modrooká čiernovlasá dievčina, tak som v Štúrove aj ostal. Nastúpil som na družstvo v Mužli, kde bolo 80 hektárov vinohradov, 60 hektárov ovocia a 50 hektárov zeleniny. Takže postupne, za 20, 30 rokov som sa vyprofiloval najmä na to vinohradníctvo a vinárstvo. A zostal som pri tom, je to moje hobby, moja láska, moje všetko.
Zažili ste množstvo spoločensko-politických zmien aj ér vinárstva. Kedy sa mu u nás darilo najviac?
Veľký rozmach nastal počas bývalého režimu, najmä v 60. a 70. rokoch. V tom čase štát intenzívne podporoval pestovanie viniča aj výrobu hrozna. Žiaľ, spracovanie sa sústredilo do jedného monopolného podniku – Vinárske závody Bratislava. Keď som v roku 1970 nastúpil do praxe, dotácie boli štedré. Fungovalo to však inak ako dnes. Na škole v Modre nás učili, že vinár má spracovať to, čo si sám dopestuje. Lenže režim to zmenil – pestovateľ odovzdal hrozno štátu, ktorý ho spracoval centrálne a sám určoval cenu. To sa, samozrejme, podpísalo na kvalite. Situácia sa dramaticky zmenila po roku 1992-1993. Republika sa rozdelila, prišla privatizácia a lacné dovozy zahraničného vína. Nikto nechcel kupovať slovenské hrozno. Pôvodných 32 000 hektárov viníc v Československu sa rozdelilo – Slovensko malo 26 000 hektárov, Morava 8 000. Ale tých 26 000 hektárov na Slovensku začalo rýchlo upadať. Ľudia o to stratili záujem, často chýbali odborné znalosti. U nás do vedenia družstva prišiel mladý ekonóm a povedal mi: „Miro, ak tie vinice chceš, zober si ich do prenájmu.“ Boli to vinohrady, na ktorých sme pracovali 25 rokov. No nik ich nechcel – náklady boli 4 až 5 korún na kilo, predajná cena 3 koruny. Bolo to nerentabilné.
Ako to vyzerá dnes?
Dnes máme na Slovensku už len asi 8 000 hektárov viníc – a ak to takto pôjde ďalej, do troch rokov ich bude len 5 000. Štát neposkytuje takmer žiadnu podporu, do toho silný dovoz zahraničných vín a obchodné loby.
A čo mladšia generácia, nehrnú sa do pestovania hrozna?
Mladí nemajú záujem. Vezmite si napríklad územie od Štúrova po Nové Zámky – výborné plochy na pestovanie viniča, asi 15 000 hektárov. Mechanizácia už dnes nie je problém, ale ručná práca v prvých štyroch rokoch vinohradu, vyväzovanie a starostlivosť – tam ľudia chýbajú.
Je výroba vína dnes vôbec rentabilná?
Ťažko. Vypestovanie kila hrozna stojí asi 80 centov, výkupná cena je okolo 50. Ak si víno vyrobíte sami a predáte ho cez distribúciu, za liter dostanete maximálne 4 až 5 eur. To je málo.
Ako sa s tým dá bojovať?
Treba sa špecializovať. Vyrábať menej, ale kvalitnejšie. A predávať drahšie. Ale to sa nedá hneď – potrebujete tak dvadsať rokov, aby ste sa k tomu dopracovali. A potom zistíte, že máte osemdesiat. (úsmev)
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 74% na dočítanie.
Zostáva vám 74% na dočítanie.